S.O.S rodičia, S.O.S deti

SoS je skratka pre striedavú osobnú starostlivosť a striedavá osobná starostlivosť je to, keď sa rodičia po rozvode/rozchode naďalej starajú o dieťa obaja. Veľa sa o tom popísalo, veľa sa o tom pohovorilo, ale nie dosť. SoS je v zákone, ale ako pri mnohých zákonoch aj tu platí, že nie vždy sa v reálnom živote podarí presadiť to, čo sľubuje papier. Dôvodov je veľa, od súdov cez sociálne úrady, až po nepripravenosť samotných rodičov, ktorí sa nevedia na striedavke dohodnúť a to je zasa problém chýbajúcej mediácie a poradenstva atď. Na chvíľu som sa pred pár rokmi mihla na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny a okrem plného kýbla inej agendy som riešila aj striedavku. Niečo sa urobilo, niečo nie, dalo sa urobiť aj viac, ale to je na celkom iný blog.

Tento blog píšem ako matka, nie ako politička a je mi úprimne jedno, ako to zoberú združenia ako liga otcov a jej klony, ktoré, žiaľ, nie sú jednotné v navrhovaných zmenách zákona, ale sú ako sialmské dvojičky pokiaľ ide o nekonštruktívnu kritiku.  /A ako to už býva, najviac kritiky zlízne ten, kto niečo urobil, tí, čo nerobia vôbec nič, sú mimo záujmu  a bezpečne rečnia o istotách/.

Robím to preto,  že viacerí za mnou chodíte a žiadate o radu, pomoc, či nasmerovanie, ako získať po rozvode/rozchode dieťa do striedavej starostlivosti.  Viem vám odrecitovať niečo zo zákona, ale to je všetko, na čo ako opozičná poslankyňa mám. Áno, mám právo podať návrh novely alebo pozmeňovák, ktorý skončí v koši  a nemôžem vám pomôcť na súde, ani s výmenou sociálneho kurátora.  Celkom ale funguje, keď vám radím z vlastnej skúsenosti – ako niekto, kto má dve deti v striedavke a kto verí , že striedavka je v najlepšom záujme detí z rozvedených rodín. /Samozrejme, týmto nemyslím extrémne prípady, v ktorých je rozvod únikom pred fyzickým, či psychickým týraním./

Naša Lilly má šesť rokov, z toho štyri žije vo svete, kde otec a mama nemajú spoločnú adresu. Nie je to dokonalý svet, nepredstavoval si to takto nikto z nás, napriek tomu sa naše rodinné puzzle rozpadli. Nie som na to hrdá a každý deň sa pýtam, aký štart do života som to tým mojím deťom pripravila a ako veľmi ich to ovplyvní. Ale…, aj po štyroch rokoch naša Lilly modeluje pri hrách rodinu. Úplnú – s tatom Kenom, s tatom medveďom. „Rodina je rodina, a je najdôležitejšia,“ poúča Lilly hračky a občas aj kamarátky, či už z úplných alebo rozpadnutých rodín.

Keď sme sa s Tomom pred štyrmi rokmi „rozpadli“, povedali sme si, že nedovolíme, aby toto naše osobné zlyhanie ukradlo deťom jedného, či druhého rodiča. Obaja pochádzame z úplných rodín a bolo nám jasné, že tento základný vesmír musíme v deťoch uchovať. Nie, nebolo to jednoduché. Boli sme jeden na druhého naštvaní , nadávali sme si a prisudzovali si vzájomne zodpovednosť za spackané manželstvo. V tejto situácii je také lákavé vydierať citovo toho druhého cez deti, že?

Odolali sme a myslím, že striedavka bola jedno z tých rozhodnutí, o ktorých zvykne človek na začiatku pochybovať a nakoniec ho samého prekvapí. Viete, celkom úprimne, Tom nepatril medzi katalógových otcov, ktorí jednou rukou vymieňajú plienky, druhou rysujú okraje v písanke a s nadšením duracelového zajačika špacírujú po detských ihriskách. Jasné, že som mala milión pochybností, ako zvládne celkom sám starostlivosť o maličkú Lilly a takmer pubertálneho syna.

Zvládol. Na moje prekvapenie, na prekvapenie mnohých našich priateľov a blízkych. Najhoršia vec, ktorej sa ako nekatalógový tato dopustil bola, že občas priniesol Lilly do škôlky v pyžame a v zime v letných šatách. Prežila Lilly, prežila som to aj ja a napokon sa s tým zmierili aj učiteľky.  Začal variť, prať aj vešať prádlo a robiť úlohy, možno aj okraje v písankách a po večeroch trpezlivo počúvať svetonázory chlapco-chlapa.   Proste, plnohodnotný rodič a na to, čo som mu pred rozchodom zvykla vyčítať, teraz už nemám najmenší dôvod, ani právo. Neviem, možno sa to nedá celkom generalizovať, ale zdá sa mi, že z mnohých tatov by možno boli oveľa lepší otcovia, keby sme im nerobili back-up, keby dostali viac priestoru…, ale to je len taká úvaha, nechcem moralizovať J

Nejde len o to, že to zvládol. Tým, že s deťmi trávil a trávi veľa času a oni ho videli a vidia dokonalého v jeho reálnej nedokonalosti, je rutinný tato – niekedy fajn, niekedy menej, ale stále správny otec bez falošnej svätožiary. Problém párnovíkendových rodičov je ten, že ak dieťa trávi čas s rodičom len výnimočne, je výnimočná tá chvíľa, výnimočný ten pokrm, výnimočný darček a z rodiča je výnimočný rodič. Pri prvej príležitosti preto utečie od rutinného rodiča, ktorý ho núti vynášať smeti, umývať si chrup a písať úlohy k tomu výnimočnému a väčšinou sa katastrofálne sklame. Poznám prípady, kedy tieto sklamania skončili tragicky. Preto celkom nerozumiem rodičom, ktorí sa cez deti mstia partnerovi tým, že mu odoprú kontakt s dieťaťom. Ukrutne tým ublížia nielen dieťaťu, ale aj sami sebe.

Viete, v krajine, na kontinente a vo svete, v ktorom už nikto nič negarantuje a z každých druhých rodinných puzzlí sa po čase stratí niekoľko častí, je dôležité riešiť, čo bude s deťmi. A tá striedavka, aj keď nefunguje dokonale, ani na papieri, ani v zákone, ani v realite, ani na súdoch, ani na sociálnych úradoch, ani medzi doráňanými dospelákmi, ani v lete, ani v zime, predsa len by sme sa jej mohli viac venovať. Lebo z toho marazmu je to pre naše deti často to najlepšie z najhoršiehoJ

p.s. Blogom o striedavke sa budem venovať v pravidelných intervaloch, budem písať o šťastných koncoch, ale aj o tých tragických, budem písať o prípadoch, kedy rodičia dokážu dostať dieťa na psychiatriu alebo dohnať k samovražde len preto, že chcú zabrániť striedavke a pomstiť sa tak partnerovi.