Socializmus verzus komunizmus

Komunistické hnutie bolo spočiatku súčasťou socialistického hnutia. Až po roku 1917 sa stúpenci boľševickej revolúcie rozišli s ostatnými socialistami a založili si vlastnú III. (komunistickú) internacionálu, čím sa komunistické (marxisticko-leninské) hnutie jasne odlíšilo od tzv. socialistov. Základným rozdielom medzi socialistami a komunistami bolo, že socialisti chceli zmeniť kapitalizmus v komunizmus evolučne a komunisti revolučne. Boľševické komunistické hnutie neraz v mene svetlých zajtrajškov, páchalo zločiny, porovnateľné s nacistickými zverstvami, násilným šírením kresťanskej viery v stredoveku alebo islamu prostredníctvom terorizmu v súčasnosti.
V tomto prípade (čiastočne aj pri ostatných bodoch) sa pojem z veľkej časti kryje s pojmami socializmus, príp. reálny socializmus a často je ťažko ich odlíšiť. V samotných štátoch komunistického bloku sa však (aspoň v užšom zmysle) teoreticky rozlišovali pojmy:
socializmus: spoločensko-ekonomický systém v podstate sovietskeho typu
ľudová demokracia: akýsi predstupeň socializmu vo východnej Európe po druhej svetovej vojne, charakterizovaný (čisto) formálnymi črtami západných demokracií (zdanlivo viacero strán atď.)
komunizmus: „projekt“ spoločnosti založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov; toto „štádium“ žiaden štát v praxi nedosiahol
Systém dodnes existuje v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, do značnej miery na Kube a čiastočne v Číne, Vietname, Laose a Zimbabwe.
Reálny komunistický systém sa v mnohom odlišuje od svojho vzoru – marxistického modelu. Ide predovšetkým o charakteristiky ako totalita (vláda jednej – komunistickej – strany, prehnaná štátna byrokracia, odbory ako pomocný nástroj vlády), zachovanie triednych rozdielov (prinajmenšom na úrovni vládnuca vrstva verzus ostatní), zachovanie deľby práce, povýšenie marxizmu na akési náboženstvo (štátnu ideológiu) a pod.
Napriek určitému pozitívnemu vplyvu na prerozdeľovanie prostriedkov do sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti, má systém v praxi ten vážny nedostatok, že výrazne spomaľuje ekonomický rast a modernizáciu, a tým dlhodobo ani tá najlepšia sociálna, kultúrna a pod. politika nemôže efektívne fungovať. Je to spôsobené okrem nedostatku motivačných faktorov pre obyvateľstvo aj tým, že aj tento systém, bez prirodzenej obmeny vládcov a bez princípu konkurencie často umožňoval, že sa k moci dostali neschopní a nevzdelaní ľudia. Okrem toho totalitný systém režimu v komunistických krajinách podporoval rôzne nekontrolované prenasledovanie a vraždenie obyvateľstva, takže mocenské zložky, najmä v Sovietskom zväze, zabili počas 20. storočia desiatky miliónov ľudí. Tento režim zaviedol do politiky 20. storočia aj také praktiky ako kult osobnosti, ktorým vynikal napríklad sovietsky diktátor Josif Stalin alebo kórejský diktátor Kim Ir-Sen.
Existuje viacero odhadov počtu ľudí odsúdených pri vykonštruovaných súdnych procesoch, či na základe nedemokratických zákonov ako sú popravy, justičné vraždy, koncentračné tábory, genocída. Tieto odhady sa pohybujú v miliónoch, ale väčšinou sa značne líšia. Asi najznámejším je kolektívne dielo Čierna kniha komunizmu od štyroch francúzskych, jedného poľského a jedného českého historika. Najviac obetí pripadá na stalinistický Sovietsky zväz a Čínu Mao Ce-Tunga.
Kapitalizmus bežne označuje ekonomický systém založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov a súťaži súkromných podnikov na trhu, a (sekundárne) tiež veľkej individuálnej podnikavosti, snahe o dosiahnutie zisku a systematickom reinvestovaní zisku.

Sociálni demokrati majú ku kapitalizmu umiernený postoj – snažia sa odstrániť jeho údajné negatíva štátnymi zásahmi do ekonomiky.