Taký je život…

Život je tak krásny a smutný zároveň…každý z nás si prechádza určitým vývojom, denne robíme rozhodnutia, sme omylní a veľakrát na to doplácame. Nerozvážnosť a hrdosť súčasne nás stoja niekedy omnoho viac, ako si v tej danej chvíli uvedomujeme.

Na našej ceste stretávame veľa ľudí…no nie všetci sú prajní, i keď sa takmer vždy tvária ako naši kamaráti. Dokážu nám pomôcť, no v mnohom aj uškodiť. Každé stretnutie má svoj význam, aj to ktoré nám zmení život v zlom, nás má posunúť ďalej. Niektorí sa poučia, iní kráčajú ďalej aj „cez mŕtvoly“.

Mnohokrát si kladiem otázku, čo ma ešte na tejto životnej ceste stretne a aké dvere mi to má otvoriť, respektíve zavrieť a prečo…Niekedy pátrame po ponaučení, hľadáme význam. Nie vždy sa ho podarí nájsť.

Život nás neustále postaví na nejaké križovatky…keď niekedy premýšľam, ktorou cestou sa vydať, som bezradná. Vždy si vyberiem podľa intuície, ale samozrejme väčšinou je do tohto rozhodnutia zapojené tiež racio, čo dokáže aj uškodiť.

Dôležité je zachovať si svoju tvár, aby človeka neskôr nemuseli mučiť výčitky svedomia. Stalo sa mnohokrát, že zvíťazila hrdosť nad miernou pokorou, no aj to patrí k životu a k ceste poznania.

Teraz už viem, že pokora pred sebou samým je hádam to najdôležitejšie, naučiť sa prijať veci tak, ako sú a zbytočne nepátrať po tom, čo by bolo, keby…i keď je to naozaj veľmi ťažké.

Niekde sme šťastní, no aj napriek tomu sa rozhodneme odísť, lebo nás k tomu doslova prinútia okolnosti, po čase zistíme, že sme prežili možno najšťastnejšie obdobie nášho života, no cesta späť už nie je možná…čo urobíme potom? Ostanú len spomienky, s ktorými sa musíme naučiť žiť.