Prečo má Fico v žalúdku právo a spravodlivosť?

Pred osemnástimi rokmi mladý nádejný komunizmom odchovaný právnik JUDr. Róbert Fico sa stal zástupcom Slovenska pri Európskom súde pre ľudské práva v Strassburgu. No, zastupovaním Slovenska sa to príliš nedá nazvať, keďže nedokázal vyhrať ani jeden súdny spor. Ale miesto to bolo dobré, určite si nesťažoval, nakoniec ani vtedajšia vládna garnitúra Slovenskej republiky si nesťažovala na spoluprácu s právnikom, ktorý im tak dobre vychádzal v ústrety .

V tom čase sa dostal ku vláde v tejto krajine brutálny mečiarizmus. Bola to demokracia tzv. karpatského typu, kde počas noci dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994 sa režim pod vedením Vladimíra Mečiara, Ivana Gašparoviča ako predsedu parlamentu a hlavne poslancov HZDS zbavil všetkých opozičných poslancov. Všetky ústavné funkcie a verejné funkcie si rozdelili ľudia z parlamentnej koalície HZDS, ZRS a SNS, opozičných poslancov vyhodili do Výboru pre životné prostredie.

O tejto noci sa vyjadril jeden z vtedajších poslancov HZDS František Gaulieder takto: „O celom scenári v parlamente vtedy vedeli len dvaja ľudia. Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič. Predseda parlamentu nám vysvetlil, že všetko je v súlade s ústavou, so zákonmi a s právom a nijako to nenaštrbí demokraciu na Slovensku. Nevideli sme teda dôvod, prečo by sme mali konať inak, ak to tvrdil právnik a bývalý generálny prokurátor Gašparovič,“ snaží sa ospravedlniť svoje vtedajšie konanie František Gaulieder, ktorý na otázku, či ani na chvíľu nezapochyboval o správnosti tohto postupu, hovorí: „Ten nočný vlak bol už tak rozbehnutý, že sa nedal zastaviť. Dnes by som už takéto konanie rozhodne zvažoval. Veď aj to bol jeden z dôvodov, prečo som odišiel z poslaneckého klubu HZDS.“

Začalo pirátske rabovanie Slovenska, demontáž všetkého čo nebolo priklincované, tunelovanie a tzv. privatizácia na základe teórie budovania domácej kapitálovej vrstvy nekrytými úvermi bánk, ako bola Priemyselná či Investičná a rozvojová banka IRB. Všetko riadené z centrály HZDS Vladimírom Mečiarom a Ivanom Gašparovičom.  František Gaulieder s touto politikou odmietol súhlasiť a prejavil snahu vystúpiť z poslaneckého klubu HZDS.

Reakcie boli drsné, pripomínajúce najlepšie mafiánske historky o vydieraní. Citujem z Wikipedie :

„4. decembra 1996 vylúčili poslanci vtedajšej vládnej koalície z parlamentu nezávislého poslanca Františka Gauliedera (do parlamentu kandidoval za HZDS) proti jeho vôli. Jeho vylúčenie odôvodňovali listom, ktorý vraj poslal predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi, kde malo byť jeho vzdanie sa poslaneckého mandátu. Vládna koalícia svoje rozhodnutie nezmenila ani napriek Gauliederovmu nesúhlasu, ktorý dal najavo slovne i písomne, a ani napriek tomu že o nezákonnosti tohto ich rozhodnutie rozhodol aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia Richarda Rapanta (predseda senátu ÚS SR), senát ÚS SR zistil, že list na základe ktorého NR SR rozhodla o F. Gauliederovi je list z 26. júla 1994, ktorý podpísal v bratislavskom Istropolise za prítomnosti ďalších kandidátov na poslancov pre bližiace sa voľby. Ďalšie fakty hovoria o tom, že kandidáti na poslancov popri tomto liste podpísali aj zmluvu s HZDS podľa paragrafu 51 Občianského zákonníka v ktorej sa k niečomu zaviazali, kde bol podpis overený prítomnou pracovníčkou. Po podpísaní zmluvy budúci poslanci podpísali aj abdikačný list. Tieto abdikačné listy poslancom odovzdané neboli a boli k dispozícii u niekoho iného. Na abdikačnom liste z tohto dátumu podpis F. Gauliedera nie je overený, ale 4. novembra 1996 bolo jeho overenie v NR SR preukazované poslednou stranou zmluvy s HZDS na ktorej bol podpis overený. Z toho vyplýva, že abdikačný list, ktorý F. Gaulieder nevlastnil, nemohol poslať parlamentu.“

Hlavným verejným aktérom, ktorý riadil tento monsterproces, „zostrelenie“ zvoleného poslanca Národne rady, bol súčasný prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. Ivan Gašparovič ako vzdelaním právnik, musel vedieť, že poslanci nesmú vykonávať svoj mandát podľa nariadenia zhora, imperatívnym spôsobom, že poslanci sa podľa najvyššieho zákona Slovenskej republiky Ústavy SR musia riadiť svojim svedomím. Ivan Gašparovič však porušil všetky demokratické zákony, etiku a morálku a za toto porušenie zákona a Ústavy SR zdvihol pri hlasovaní ruku.

Proti tejto nespravodlivosti a porušeniu zákona hlasovala opozícia, medzi nimi aj nenápadný, ešte stále mladý JUDr. Róbert Fico.

František Gaulieder sa súdil o svoje práva. Ústavný súd skonštatoval porušenie zákona a keďže parlament nebol ochotný napraviť túto nespravodlivosť, musel sa teda obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva v Strassburgu kde sa cesty našich aktérov preťali. Aké bolo prekvapenie Františka Gauliedera, keď poslanec, ktorý hlasoval proti jeho vylúčeniu v slovenskom parlamente sa naraz objavil na druhej strane barikády, kde napádal v mene Slovenskej republiky (alebo lepšie povedané Vladimíra Mečiara/Ivana Gašparoviča ?) rozhodnutie Ústavného súdu SR.

Tento konflikt záujmov skončil logickým spôsobom. JUDr. Róbert Fico musel z pozície odísť a zrejme doteraz nechápe ako mu môže mať niekto za zlé že „profesionálny“ prístup k právnym kauzám pomeruje s nejakými bezvýznamnými civilnými udalosťami. A zrejme preto má doteraz všetkých sťažovateľov a kritikov v žalúdku, zrejme preto ho netrápi nejaké právo a vymožiteľnosť práva, ak to nie je v jeho záujme.

Divíte sa ešte beztvárnosti hlavných aktérov tejto drámy?

vyzva: Vase namety a napady rad zverejnim. Napíste mi.