Prečo nie je islam dôveryhodný?

Článok o dehonestácii polovičky ľudstva v „náboženstve mieru“ ma vyprovokoval k  napísaniu zamyslenia o tom, či je v poriadku ak nebudeme diskutovať o islame.

Myslím, že článok obhajujúci individuálne práva žien je napísaný veľmi dobre. (k článku pripájam aj obrazovú dokumentáciu z protestov na obranu Aminy, ženy, ktorá sa rozhodla že jej telo patrí len jej – The Atlantic: a Topless Jihad) Ovšem obhajoba moslimov, ich „práva“ na špeciálne zaobchádzanie so ženami mi pripadá ako veľmi nebezpečný počin. Človek, ktorý si myslí o islame že v súčasnosti podmieňuje sociálne a kultúrne procesy marginálnym spôsobom je s prepáčením nevzdelanec. Jedným z najpodstatnejších vlastností islamu je práve diskriminácia polovičky ľudstva, žien. Je to len prirodzené, žena podľa Koránu nie je rovnocenná mužovi a pokiaľ je determinácia správania na základe islamu v súčasnej spoločnosti podstatná minimálne v krajinách s islamským náboženstvom pre tri štvrtiny populácie (oficiálne čísla hovoria až o štyroch pätinách) potom sa niet čomu diviť.

Káhirská deklarácia ľudských práv jasne hovorí, že je dovolené všetko – čo sa neprotiví šaríi. To je brutálny posun oproti Deklarácii ľudských práv ako ju poznáme na západe a implicitne deklaruje genderovú a náboženskú menejcennosť, automaticky vo svojom prísnom výklade zamedzuje apostázu a proselytizmus v mene iných náboženstiev ako je islam. Zmena viery je len jednosmerná – ku islamu… Takže neexistuje reálna sloboda zmeny názoru, viery a takisto neexistuje sloboda slová v západnom slová zmysle, keďže kritika náboženstva je tabu.

Divím sa západným vzdelancom, že proti islamu neprotestujú, že neprotestujú proti dualite práva, ako je dnes zavedené a praktizované v Anglicku, že neobhajujú západne slobody, za ktoré sme v occidentálnom svete bojovali a umierali stáročia. Dnes naše slobody zabednenci demontujú v prospech obdivovaného a nedotknuteľného islamu.

Islam ako súkromná vec

Nemám problém s islamom ako súkromným prejavom slobody vierovyznania. Mám problém s reálnym obmedzovaním ľudských práv v mene islamu. Západne médiá sú toho plné, duálna morálka je to, čoho sme denne svedkom. Viem o islame a zdrojoch ďaleko viac ako 99% populácie, intenzívne sa zaoberám vývojom v mediteránskej a Blízkovýchodnej oblasti. Preto mám oprávnené obavy, že súčasný vývoj nie je dobrý.

Keď som sa bavil s tuniskými poslancami na moju otázku ako chcú v novej ústave zabezpečiť rovnoprávnosť a ľudské práva mali plné ústa rečí. Keď som sa ich rovno opýtal, či to budú implementovať ľudské práva na báze Káhirskej deklarácie ale OSN deklarácie, zmĺkli.

Mojím názorom je, že všetci sme si rovní – každý má rovnaké práve a povinnosti. Moslimovia však požadujú prispôsobovanie sa okoliu ich názorom a postupne pretvárajú spoločnosť na svoj obraz. Tým, že najagilnejší smer islamu je fundamentálny salafizmus je význam doslovného výkladu náboženských textov oveľa podstatnejší a tam je veľmi slabé miesto islamu, keďže na základe abrogácie je výsledným vyznením doslovného výkladu islamu násilie a povinnosť džihádu ako ozbrojeného boja. Kritizujem tento spôsob výkladu a požadujem slepú spravodlivosť – t.j. aby si nikto nemohol násilím privlastňovať práva – individuálne aj kolektívne, ktoré mu nepatria. A to islam robí za ochotného prispenia západných vlád a tzv humanistov. Realita Európskeho právneho marazmu je napríklad viditeľná tu :

Nebezpečenstvo fundamentalizmu

Absolútna väčšina moslimov v Európe je z bezpečnostného hľadiska v poriadku, náboženstvo chápu ako súčasť svojej kultúrnej identity. Fundamentalisti, ktorých je významné percento (napr. pri 5% v Európe je to dnes 2-2,5milióna ľudí) však nechcú len náboženstvo ale kompletnú stavbu islamu, vrátane jej ideologickej a právnej nadstavby. Chyba je však na strane európskeho establišmentu, multikulturalizmu, ktorý relativizuje hodnoty našej kultúry, nášho práva a dovolí prienik islamskej ideológie čo ešte posilňuje túto komunitu. Nakoniec to je aj v pozadí toho článku.

Ak upozorňujem na negatívne javy a rizika, hovorím tiež, že ľudia, ktorí berú náboženstvo ako súkromnú vec, nie sú žiadnou hrozbou a rizikom. Ľudia, ktorí naopak požadujú spoločenské zmeny v zmysle prepojenia štátu a náboženstva však rizikom sú.

Až príliš veľa európskych konvertitov nepochopilo „krásu a hĺbku“ islamu a práve ich autentické zážitky sú často veľmi mrazivé. Osem z desiatich švédskych mešít radí ženám aby sa nechalo mlátiť manželom, keďže toto konanie má jednak oporu v svätých textoch a jednak je to vyjadrením majetníckeho vzťahu muž-žena. Ovšem navonok desať z desiatich mešít toto správanie rozhorčene odsudzuje. Rovnaká dualita morálky je všadeprítomná a preto konanie moslimov treba vždy hodnotiť nie na základe toho čo sami tvrdia, ale na základe reálnych výsledkov a konania.

Doslovnosť fundamentalizmu spolu s platnosťou časovo neskôr vyslovených veršov determinuje úplne iné vyznenie celej ideológie ako sa nám v rámci PR snaží moslimská komunita vykresliť. Reformné či synkretické snahy sú hodnotené takisto ako odpadlíctvo a pre mnohých sunitských fundamentalistov sú napríklad aj šiíti smrteľní nepriatelia. A to už nehovorím o Alawitoch, či náboženstiev s islamskými inšpiráciami ako je bahái či sikhizmus. Al Quaradawi v jednej zo svojich kázni na Al Jazzere povedal že keby nebolo zabíjané odpadlíkov, islam by neprežil.

Je možná reformácia islamu?

Kým moslimovia neodmietnu doslovnosť výkladu Koránu a hadísov, dovtedy budú problémy. Bohužiaľ to, že Korán je je jediným hmatateľným trvalým zázrakom Allaha, že je prejavom imanentnej božej prítomnosti na zemi znamená, že od ranného stredoveku sa tieto snahy hodnotia ako odpadlíctvo. Preto snahy hlboko veriacich o reformáciu, či vytvorenie tzv. európskej verzie islamu končia neúspechom – buď stratou viery, odchodom z islamu (zatiaľ sa to v Európe dá aj beztrestne…) alebo naopak akceptovaním islamu ako celku.

V dokumente Českej televízie „Já muslim“

si nastavte 22:00 a pozerajte nasledujúcu minútu. To je podľa mňa reálne posolstvo hlboko veriaceho moslima.

Vykladajte to ako chcete, činy veriacich moslimov hovoria samé za seba. Kým nezačnú veriaci moslimovia protestovať proti porušovanie zákonov a terorizmu sami, dovtedy budú slová o mierumilovnosti celej ideológie nanajvýš nedôveryhodné.

Považujem našu kultúru za lepšiu, naše právo takisto, náš prístup k skúmaniu sveta s večnými pochybnosťami je ďaleko prínosnejší svetu než náboženská strnulosť islamu a myslím že snaha o zmenu v zmysle k návratu do stredoveku nie je pre budúcnosť Európy tým „pravým orechovým“