Turecko v sýrskej kríze: Čo bude ďalej?

Erdogan je pre mnohých, nič viac než len neschopný impotentný a nebezpečný demagóg – čo Obamova administratíva a ďalšie „dotknuté sily“ nepripúšťajú. Domnienky, že môže prispieť k záchrane sýrskeho ľudu, su omylom.

Sýrsky diktátor Basar Al-Assad pôsobí pre sily tureckej vojenskej odvety ako pichanie špendlíkom. Avšak, zatiaľ čo v Sýrii masakry pokračujú, pozdĺž štátnej hranice s Tureckom sa  množia konfrontácie a prelievanie krvi, vrátane výmeny smrtiacich prestrelok. Ale ako dlho to ostane uviaznuté v mŕtvej uličke?

Turecký premiér Recep Tayyip Erdogan je vo svojich verejných prejavoch priamy ak nie až poburujúco. Odsudzuje slabosť Organizácie Spojených národov tvárou sýrskemu púšťaniu žilou, ale ako sa zdá, je ešte viac zdesený predstavou, že Turecko nemôže viesť vojnu proti režimu  Al-Assada. Turecko nemôže zachrániť Sýriu, nemôže pochodovať do Damasku, nemôže odstrániť štátny aparát  Al-Assada a nemôže zmeniť Sýriu na turecký protektorát.

Sýrska armáda je významná vojenská sila a mohla by reagovať silným protiútokom a zničenim chudobných tureckých dedín. Sýrska vojna sa šíri do Libanonu, jej rozšírenie na sever by mohla spôsobiť založenie všeobecného požiaru v regióne.

Z týchto dôvodov, a nie zo sympatií k sýrskemu tyranovi, drvivá väčšina Turkov je proti vojenskému ťaženiu voči Damasku. Turecká politická opozícia vyzýva Erdogana vzdať sa jeho výbojnej rétoriky. Je nádej, že Turecko sa vyhne vojne so Sýriou, napriek Erdoganovým predstavám ako veľkej vojenskej postavy a návrhom „vízie“ pre riešenie krízy.

Erdogan cestuje po Blízkom východe a na mnohých miestach mu tlieskajú. To samozrejme zvyšuje jeho popularitu doma. Arabské  sympatie k Erdoganovi najpravdepodobnejšie odrážajú ním adoptované anti-izraelské postoje. Erdogan tiež volal po islamskej jednote. „Bratstvo“ a „komunita“ sú piliere, na ktorých Erdogan vybudoval svoj projekt prevažne moslimského Stredomoria.

Turecký „neo-Otomanizmus,“ kombinujúci islamistickú nadradenosť s vlasteneckými zápalom, nie je obmedzený na iniciatívy Ankary v zahraničnej politike. Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja, alebo AKP, urobila z osmanskej nostalgie ústredný rys tureckého kultúrneho života.

Príkladov tohto prístupu je nepreberné množstvo. Spoločne s lokálnou vládou AKP, Istanbul každý rok oslavuje 29. máj,  pripomínajúc si dobytie mesta sultánom Mehmedom II v roku 1453. V roku 2010, Istanbul sa vyhlásil za  „Európske hlavné mesto kultúry,“ a rozpočet na program zdôraznil renováciu osmanských architektonických pamiatok. Istanbul sa už predstavuje nielen ako most medzi východom a západom, ale ako centrum otomanskej civilizácie. Žiadna z týchto ciest vývoja nie je upokojujúca.

NATO, v naliehavom zasadnutí kvôli sýrskej katastrofe v júni deklarovalo jasnú podporu Turecku. Narýchlo zvolaní NATO veľvyslanci interpretovali sýrske útoky na tureckej hranici ako porušenie medzinárodného práva a ako hrozbu pre regionálnu bezpečnosť. Ale NATO nesmelo pripojilo : „Ako je uvedené 26. júna, aliancia sýrsku situáciu  pozorne  sleduje.“

USA sľúbilo podporovať Turecko. Tommy Vietor, hovorca Národnej bezpečnostnej rady povedal koncom minulého roka, „Budeme aj naďalej apelovať na ostatné vlády aby sa pripojili k odsúdeniu a tlaku na režim Assada, aby bolo možné realizovať mierové a demokratické ašpirácie sýrskeho ľudu. Prezident Obama koordinuje spoluprácu s predsedom vlády Erdoganom počas krízy v Sýrii a bude tak robiť aj naďalej aby sa dosiahol pokrok. “ USA apelovala na Al-Assada, aby odstúpil od moci, aby došlo k dohode o prímerí v bojoch a aby sa začali politicke zmeny.

Po tureckom nútenom pristání sýrskeho osobného lietadla v Ankare dňa 10. októbra navštívil nemecký minister zahraničia Guido Westerwelle svojho tureckého kolegu ministera zahraničia Ahmeta Davutoglu v Istanbule. Podľa vyjadrenia Westerwella Nemecko stojí jednoznačne na strane Turecka. Nemecký zástupca vyhlásil, „Podľa medzinárodného práva nesmie  Turecko tolerovať dopravu  zbraní alebo vojenských dodávok do Sýrie prostredníctvom ich vzdušného priestoru“ V podobnom prípade, pri porušení nemeckého vzdušného priestoru, povedal, by jeho vláda urobila to isté. „Turecko je naším partnerom,“ Westerwelle dodal, “ a môže sa spoľahnúť na našu solidaritu.“

Nemecký minister zahraničia sa však v mene Nemecka dištancoval od tvrdej kritiky Erdogana vyslovenej v Bezpečnostnej rady OSN  dvoma stálymi členmi Ruskom a Čínou (využívajúci právo veta pri akejkoľvek aktivite voči Sýrii),  že Erdogana by sa mal reformovať.

Erdogan stále opakuje svetu, že  v Sýrii sa odohráva humanitárna katastrofa . Trvá na svojom, že „Ak budeme čakať na jedného alebo dvoch z [Bezpečnostnej rady OSN] stálych členov … potom bude budúcnosť Sýrie v nebezpečenstve,“ . Ale jeho názor nie je podporovaný väčšinou zvyšku sveta. Erdogan, 13. októbra v istanbulskom prejavu, sa odvolával na balkánsku tragédiu, ktorá nastala pred dvoma desiatkami rokov. „Aké je smutné,“ povedal, „že OSN je bezmocná dnes rovnako ako to bolo pred 20 rokmi, keď sledovala masaker stoviek tisíc ľudí na Balkáne.“

Nikto nedokáže predpovedať, kam tie všetky reči skončia. Je len isté, že obete sú na oboch stranách turecko-sýrskej hranice, a počas konfliktu vo  vnútri Sýrie. Od začiatku októbra, turecká armáda spustila paľbu na 87 miestach do vnútra Sýrie, a zabila najmenej 12 sýrskych vojakov, podľa správy založených na tureckých vojenských zdrojoch a publikovaných v tureckom denníku Milliyet 20. októbra. Noviny uviedli, že Sýria vypálila mínometnú alebo inú paľbu cez hranicu 27 krát, a na to bolo počas tureckej odpovede, zničených päť sýrskych tankov, tri obrnené vozidlá, jeden mínomet, jeden muničný transportér a dve protilietadlové kanóny. Bolo poškodených viac vojenských vozidiel.

Európania majú sklon riešiť len svoje vlastné záležitosti, päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN rokuje len medzi sebou. Turecko tvrdí, že zvažuje jednostranné akcie voči Sýrii. Ale  Erdogan je pre mnohých, nič viac než len neschopný impotentný a nebezpečný demagóg – čo Obamova administratíva a ďalšie „dotknuté sily“ nepripúšťajú. Niektorí hovoria, že bez ohľadu na prípadné Erdoganove stratégie pre vytvorenie Sýrie ako sunnitskeho islamistickeho spojenca – alebo vazal – Turecka vedeného AKP, sú on a jeho strana potrebné pre akúkoľvek pozitívnu akciu NATO proti Al-Assadovi. Ale  domnienky, že môže prispieť k záchrane sýrskeho ľudu, su omylom. A zvyšok nás môže len čakať a dúfať v to najlepšie.

 Veli Sirin, GateStone Institute